Kolárska štôlňa I a okolie

Po niekoľkých príspevkoch z povrchu Malých Karpát sa vrátim späť k názvu tohto blogu, opäť sa dostanem do ich podzemia. Za prieskumný objekt som si zvolil Kolársku štôlňu.

Začiatok dnešného poznávacieho výletu je na Pezinskej Babe. Oproti podhoriu je tu úplne inak. Všetko biele. Zjazdovku aj takto skoro ráno zasnežujú. 

Rýchlym pohybom po modrej značke pokračujem smerom dole, sneh postupne ustupuje. 

Výhľad smerom na banskú lokalitu Pezinok Staré mesto

Keďže som tieto miesta už niekoľkokrát navštívil chcem sa do plánovaných lokalít pozrieť z inej strany. Od značky sa odpájam a krížom cez les smerujem k vytipovanému miestu. 

Snehu len trochu a už sledujem čo hľadám. Halda Kolárskej štôlne I je predo mnou. Videl som rôzne fotky z vnútra štôlne, takže viem, že sa tam dá dostať. 

Vchod je úzky, čo som čakal. Pripravím si čelovku, svetlo do ruky, statív a už sa suniem dnu. V tomto momente som pochopil, prečo sa pred vstupom do jaskýň a baní treba prezliecť. Som „trochu“ špinavý. Teplota je samozrejme plusová, oproti vonkajším mrazom príjemná zmena. Vonku zamrznutá pôda bola vo vchode vlhká.

Prvé čo si všímam je celkom dosť miesta, žiadne stiesnené priestory. Rozkladám statív a fotím. 

Hneď na začiatku sa štôlňa delí na dve chodby, idem vľavo. Objavuje sa trochu vody. Možno by som ju prešiel aj v turistických vyšších topánkach s návlekmi, ale neriskujem to. 

Vraciam sa späť a idem krátkou bočnou chodbou. Je tu aj zopár netopierov, sú kľudné, neruším ich. 

Späť ku vchodu a čaká ma najzaujímavejšia pravá chodba. Hneď si všímam to, čo som videl na fotkách a popísané v literatúre. Je tu umiestnená hlušina, ktorú vtedajší baníci nevynášali von, ale zakladali na kraj steny. Jedna časť je stále krásne viditeľná, druhá sa už asi odvalila. 

Nasleduje niečo čo mi pripomína jaskyňu. Akoby dve oká, predstavujem si, že vo vrchnej časti je zaujímavý priestor na ohnisko, táborák. Prípadne, že by tu mohli žiť pravekí ľudia. To je prvé čo mi napadlo. 

Neštverám sa tam, radšej bezpečne. Aj keď v takejto bani to vyznie zvláštne. Skúšam vypnúť svetlá a byť len po tme. Zaujímavý pocit. Cez vchod sa sem dostáva slabé svetlo. 

Dnu som sa dostal hlavou napred, von takisto. Ale priestor je naozaj celkom úzky. Napríklad taká Bartolomej štôlňa pri Harmónii má v tomto smere široký vchod. 

Už za denného svetla sa čistím zmrznutým snehom. Podľa literatúry štôlňa pochádza z prelomu 19. a 20.storočia a ťažili sa v nej antimonitové rudy. Času dnes nemám veľa, tak rýchlo pokračujem ďalej. 

Kúsok nižšie je ryha Kolárskej štôlne II odfotím aspoň tú, jej haldu len z diaľky. Bol som pri nej v jeseni.

Napájam sa na lesnú cestu, ktorá slúžila ako prístupová cesta k ďalším banským dielam Kolárskeho vrchu. Prvým dielom je Štefan Prekop. Má kvalitne upravený a zabezpečený vchod. 

Update k 15.1.2023: Štefan Prekop je zasypaný, presne ako je uvedené v komentároch.

V snehu vidím stopy človeka, zaujímavé, že sa nešiel pozrieť priamo k vchodu. Od Štefana si vďaka stromom bez listov uvedomím veľkosť neďalekej a dobre rozoznateľnej haldy Šimon Prekop. Je impozantná. 

Ešte predtým ma ale zaujme vo svahu nado mnou jedna halda. Rozmýšľam z čoho je tá halda, keď tam je už predsa len kameňolom. Netuším, ale idem hore. Pri pohybe svahom hore si všímam zavalené ústie nejakého banského diela. 

Som hore, halda tu je, ale ústie neviem identifikovať, keďže som na rovine, na lesnej ceste. Možno halda súvisela s povrchovou ťažbou. 

Chcem navštíviť Šimona, takže len pár metrov dole a už som na jeho halde.

Osobne sa mi veľmi páči, bez listov má ešte väčšie čaro. Vertikálny „vchod“ je zabezpečený, ale aj tak sa nedá neprehliadnuť. Fotím z haldy a vraciam sa späť hore na lesnú cestu a do kameňolomu. 

V panoramio fotkách na internete som našiel pohľad na nejaký otvor, štôlňu, priamo v jednej bočnej stene kameňolomu. Uvažoval som, či ju vôbec nájdem, keďže celá vrchná časť kameňolomu je zavezená stavebným odpadom. 

Ale mám šťastie. V hnedo sfarbenej hornine sa ukazuje čierna diera. 

Rozmýšľam, prečo som o nej nikde nečítal. Asi som len slabo hľadal. V diere vidieť zvyšky výdrevy,časť je zasypaná. Či tu bola niekedy chodba, ale to bol len nejaký sklad, výklenok, netuším. Tak či tak, zaujímavé.

Čas sa kráti a pred obedom potrebujem byť v Pezinku, nezdržujem sa. 

Areál Rudných baní a trasu banského náučného chodníka nechám tentoraz nepovšimnuté, po panelovej ceste smerujem dole. 

Pre skrátenie cesty si to strihnem krížom cez les a zbadám, čo som zatiaľ videl len na fotke z internetu. Kvalitne zabezpečený „komín“ z ktorého sa valí jemná para. 

Vnútri je rebrík. Kam by sa po ňom dalo dostať? Do Budúcnosti, Sirkovej? Netuším. 

Kúsok nižšie sa nachádza zaujímavý odval v ústí možnej zavalenej štôlne. Vypadá čerstvo, tiež som si ho predtým nevšimol, keďže vždy som týmito končinami išiel len po lesných cestách. 

Rýchlym tempom bez zastavenia prechádzam okolo Sirkovej a zamrznutou lesnou cestou sa dostávam do vinohradov. 

Pezinok ako na dlani, slnko svieti, pekná prechádza za mnou. 

Dnes som narazil na niekoľko otázok, na ktoré hádam budem vedieť niekedy odpovedať. Lokalita Kolárskeho vrchu predstavuje aj v súčasnosti, po mnohých rokoch od poslednej ťažby, zaujímavé miesto a pohľad do histórie pezinského baníctva.

Návšteva lokality bola 4.12.2016